Džudo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Džudo

Džudo (jap. 柔道, džúdó) je bojové umenie, spôsob sebaobrany ale najmä olympijský šport, ktorý všestranne rozvíja telesnú zdatnosť ako aj psychickú odolnosť cvičenca.

Filozofia džuda kladie veľký dôraz na techniku a psychické schopnosti, prostredníctvom ktorých dokáže džudista v prípade potreby eliminovať aj podstatne silnejšieho protivníka. Nezanedbateľnou súčasťou cvičenia džudo je aj jeho etika, ktorá prispieva k harmonickému rozvoju osobnosti cvičiaceho. Hoci je pôvod džuda (v preklade "jemná cesta") v ďalekom Japonsku, za posledné polstoročie získal však tento šport vďaka príťažlivosti svojich tréningových metód takmer masové rozšírenie (6 miliónov registrovaných cvičencov) vo všetkých krajinách sveta. Samotný zakladateľ džuda, Jigoro Kano, charakterizoval džudo nasledovne:

"Džudo je prostriedkom čo najefektívnejšieho použitia fyzickej a duševnej sily. Toto cvičenie znamená neustále zlepšovanie sa po psychickej a fyzickej stránke prostredníctvom sebaobranných techník. Prvotným predmetom džuda je teda sebazdokonaľovanie sa, učenie sa byť užitočným pre okolitý svet.“

Džudo je typickým športovým zápasom, v ktorom pri vlastnom výkone - stretnutí ide o prekonanie súpera fyzickou, technickou a taktickou prevahou. Pri riešení úlohy vlastného výkonu sa v džude uplatňuje veľké množstvo pohybových zručností prevažne veľmi zložitej štruktúry. Kontakt medzi oboma súpermi nastáva prostredníctvom úchopu za športový úbor - kimono. Pravidlá dovoľujú obmeňovať úchop a využívať prakticky všetky časti tela v kontakte so súperom v priebehu boja. Vlastný zápas prebieha na rovnom, pevnom, dostatočne pružnom zápasisku, ktoré umožňuje rýchle pohyby a pritom poskytuje dostatočnú ochranu pri pádoch.Charakter hlavných vonkajších faktorov, t.j. športového úboru, zápasiska a pravidiel, predurčuje veľkú premenlivosť pohybového obsahu džuda. Náplň techniky džuda tvoria predovšetkým chvaty, ktoré majú pomerne stabilnú štruktúru, vďaka tradičnému rozdeleniu a metodike nácviku, ktoré sa od vzniku džuda v podstate zachovali dodnes.

Chvatom z postoja hádže džudista súpera priamo na chrbát v ktoromkoľvek smere, rýchlo a dostatočne silno. V boji na zemi sú tri typické spôsoby chvatov - držanie, škrtenie a páčenie v lakťovom kĺbe.

Okrem chvatov tvoria náplň techniky džuda ďalšie typické prvky. Sú to rôzne spôsoby úchopov, postojov, pohybu po zápasisku, ďalej úhyby, úniky, blokovanie, protichvaty a tiež pády, ktoré majú ochrannú funkciu.

V podmienkach stretnutia sa chvaty a ďalšie prvky techniky obmieňajú, kombinujú v boji v postoji i v boji na zemi. Prechody z boja v postoji do boja na zemi sú plynulé a prirodzené.

Značná premenlivosť technického obsahu džuda, mimoriadny rozsah technických prostriedkov na prekonanie súpera umožňuje tiež veľkú rozmanitosť a premenlivosť taktických prvkov boja a taktických situácií. Toto všetko kladie vysoké požiadavky na komplexný rozvoj pohybových schopností ako sú sila, rýchlosť, obratnosť a kĺbová ohybnosť.

Technické stupne [upraviť]

Spolu s novým štýlom zaviedol Kanó i systém technických stupňov, ktorý pozdejšie využili i ďalšie školy. Technické stupne sa delia na žiacke kyu (級) a majstrovské dany (段). Stupne sa odlišujú farbou opasku (obi). Kodokan rozlišuje päť žiackych stupňov (5.-1. kyu), a desať mastrovských stupňov (1.-10. dan).

V Európe sa v športovom džude používá viac žiackych stupňov (7.-1. kyu), ktoré sú viac farebne rozlíšené.

Farebné rozlíšenie technických stupňov

stupeň	názov	opasok	farba
6. kyu	roku-kjú	biely
5. kyu	go-kjú	žltý
4. kyu	ši-kjú	oranžový
3. kyu	san-kjú	zelený
2. kyu	ni-kjú	modrý
1. kyu	iči-kjú	hnedý
1. dan	šo-dan	čierny
2. dan	ni-dan	čierny
3. dan	san-dan	čierny
4. dan	jon-dan	čierny
5. dan	go-dan	čierny
6. dan	roku-dan	čierny alebo červenobiely
7. dan	šiči-dan	čierny alebo červenobiely
8. dan	hači-dan	čierný alebo červenobiely
9. dan	ku-dan	čierný alebo červený
10. dan	džú-dan	čierný alebo červený